Červenec 2014

Chvíle ked si predstavujem, že má namiesto hlavy futbalovú loptu!!!

29. července 2014 v 21:01 | femme fatale |  redhead
S pocitom, že sa idem hrať na vzornú priateľku som dnes utekala na futbalový štadión.
Natešená, že ho konečne uvidím hrať (a že ho vôbec konečne uvidím!) mu v taške nesiem chladené pivko a knihu kt. chcel....
....a keď príde koniec zápasu tak nič. Ide rovno do sprchy ani ahoj ani bu ani mu. Tak idem teda preč, veď keby chcel tak mi dá vedieť (príkladom mi bolo hlasné no rýchle dohadovanie jeho sesternice s priateľom)....
....ani nie za hodinu ma zdrbe, že prečo som ho nepočkala!!!
Som naňho hrdá, dobre sa naňho pozerá ako behá po tom ihrisku (asi si ho budem musieť viac strážiť) ale vytočil ma!!!! Ďakujem, že si prišla- to by mi stačilo aspoň a nie na mňa zvyšovať hlas! Vzdávam to na dnes! Vrrr!!!!

Malé opité a najmä hlúpe decko v akcii

27. července 2014 v 8:45 | femme fatale |  redhead
Zas som to všetko dopackala. Ale prvotriedne!!
Ani neviem kedy mi tie pivá udreli do hlavy. V jedinej sekunde som bola zas tá zlá...čo uteká, posiela ho preč, plače, odpadáva, vzdáva to,....štve ma to všetko. ale alkohol vždy zbúra ten múr kt. som si postavila a všetky tie pochybnosti a strach udrú v plnej sile. Stačí už len málo a koniec....ani nespočítam všetky tie chvíle kedy som včera plakala a posielala ho preč. Zas o sebe pochybujem (a po takýchto výstupoch sa ani nečudujem.)
A možno ma po včerajšku poslúchne a skutočne odíde. Možno to bola tá povestná posledná kvapka...
Klopete si po čele? Ani sa nečudujem. Posielam preč to najlepšie v mojom živote. Lebo si zaslúži niečo lepšie a nie mňa s mojou chorou hlavou! Zráža ma to na kolená.
Asi sa pôjdem utopiť do sprchy,..alebo si aspoň otrieskam hlavu o kúpeľňové kachličky!

Panické strachy a iné opachy

23. července 2014 v 23:39 | femme fatale |  redhead
Našla som si novú fóbiu (ako keby som ich nemala dosť!) Nejakým zázrakom mám panický strach z rodičov môjho muža. Nepreháňam. keď som mala okolo nich len prejsť chytila ma neuveriteľná úzkosť. Srdce mi išlo vyletieť z hrude, točila sa mi hlava a ruky nekontrolovateľne triasli. Skoro som sa rozplakala. Alebo keď chcel iba, aby sa jeho tatko pozrel na hríby čo sme nazbierali (aby sme niekoho neotrávili), pochytil ma strach, nechty som si zaryla do kože a zas premáhala slzy..našťastie sa šlo iba domov....
Možno to má súvis s tým, že ex priateľku môjho muža nemali radi. (určite to bude mať súvis!!!) A možno to bude tým, že stále mám ten dotieravý pocit, že môže mať niečo lepšie a so mnou stráca len čas. Alebo je to kombinácia všetkého.
Neviem si predstaviť, že sa niekedy stretnem zoči-voči jeho rodičom.
Zutekám? Rozplačem sa?
Sakra aj s tým. Kde mám sebavedomie? Alebo aspoň nejaké reálne vedomie?
Rodina je pre mňa veľmi dôležitá. Neviem si predstaviť fungovanie vzťahu s tým, že by ma jeho rodičia neznášali. Alebo prinajmenšom neschvaľovali. Asi by som to nezvládla. Moja mamča je z neho už teraz v prdeli. (veď kto by mu odolal?!)...Opakujem sa, ale vážne ho nechcem zas stratiť a bojím sa, že vďaka tomuto by to šlo rýchlo. Proste by som to vzdala....

Súkromné mini výročie

20. července 2014 v 23:11 | femme fatale |  redhead
20.mája mi povedal prvý krát, že ma ľúbi (prvý krát?...ok, prvý krát po skoro 4rokoch :D) a nebola to jediné prvý krát ktoré sa v ten večer udialo.
A tak dnes sú to dva mesiace ako som šťastná. Dva mesiace ako ma oslobodil zo zlatej klietky a zachránil ma od smútku. A samozrejme spravil ma najšťastnejšou holkou :)

A len medzi nami dievčatami- on náš vzťah ráta až od júna (takže on o tomto výročí nemá ani šajnu :D) a pochybujem, že sa fixuje na dátum, no to je jedno :) radosť mi to neskazí!!!! Dnes keď som bola konečne s ním som sa neubránila mu poďakovať, síce netuší za čo...ale je toho toľko, že aj keby som chcela všetko vymenovať, sedela by som tam pri tom ohníku ešte teraz....ĎAKUJEM! Viac slov netreba :) Sú to dva najlepšie mesiace a som rada, že som mohla byť v tento deň pri ňom..a viete, dvojka je moje obľúbené číslo a tak si oslavujem súkromné výročie:)

Príliš psychicky vyčerpaná na vymýšľanie nadpisu

12. července 2014 v 12:05 | femme fatale |  redhead
Dlhšie som sa neozvala. Nie, že by nebolo o čom písať...skôr chuť a energia do nových článkov sa niekam vyparila. Začnem teda základom...
Bola som na skvelom klubovom koncerte. Zabavila som sa ako dávno nie, stretla spolužiačky zo strednej, spoznala sa s Modrákom a ukradla mu slnečné okuliare. Skvelý večer zakončený ešte lepšie. Našla som si pekne krásne odvoz a doviezla sa k svojmu mužovi (ďakujem Modrákovi za jeho auto!).
Bolo už trošku neskoro (skoro 3hodiny ráno) a viem, že môj muž musel byť trošku naštvaný, že som bola v prdeli namiesto do polnoci (ako Popelka) do takej neskorej hodiny a musel ma čakať....no v konečnom pohľade nám bolo spolu zas super . Lepšie ako super....teda aspoň mne.
Cítim sa divne, psychopaticky. Čím je ku mne lepší, tým viac ma to začína desiť. Dobiedzajú ma tie hlúpe myšlienky.... sme absolútne protiklady asi vo všetkom.
On je racionálne zmýšľajúci športovec bez väčšieho umeleckého cítenia. Trochu drzý, trochu drsný. Silný, sebaistý chlap s nesmierne príťažlivým telom o ktorom sníva každá holka.
A ja som precitlivené, preromantizované dievčatko ktoré nie len, že trpelo/trpí ppp a má problém so svojou vlastnou hlavou ale utieka sa do sveta fantázie a umenia kde sa snaží nájsť odpovede. A píše na blog žvásty. Bla!
Každým dňom kedy je ku mne milý ma to dusí....a keď je ironický a taký "svojský" a povie mi veci z prosta do sprosta tak to nevydržím a napíšem mu to (ako včera). To ako vidím, že nie som preňho dosť dobrá, že to nemôže fungovať. A možno tomu pomáha aj trochu on slovami ako, že sa za mňa hanbí alebo, že by som mala byť rada, že sa vôbec ozval...to v takej "ženskej" ako som ja ostane dlho, dlho, dlhóóóó....
A tak ho posielam často preč, nech si to premyslí a odíde kým je čas. Ešte kým by som sa vedela ako-tak dať dokopy. Neverím tomu, že by to mohlo vydržať, čo je celkom na prd. Problém však nastal. Už o ňom vie moja rodina .Už o mne vie jeho rodina. Asi som nespomínala, že jeho ex nemali príliš v láske...to si nechcem ani predstaviť ako by reagovali na mňa. Určite si pre svojho najmladšieho predstavovali niečo lepšie...aj ja by som si vedela pre neho predstaviť niečo lepšie. Čo to mám sakra zas za myšlienky?! Pfuj! A to si hovorím optimista!
Och a aby som nezabudla, povedala som mu o všetkom. O tom všetkom čo som vám písala v minulom článku. Bolo to po tom koncerte a bola som samozrejme trochu opitá (inak by som to nedokázala ani vysloviť). Smola je, že si nepamätám ako presne som mu to povedala ale viem, že ma sem-tam objal trochu pevnejšie a preto som dokázala rozprávať (to je presne to silné náručie o ktoré sa môžem oprieť..to čo mi vždy chýbalo!).... no čoraz viac mám pocit, že si to preložil po svojom a myslí si, že som nejedla rsp. niekedy nejem len kvôli tomu, aby som mala "super" postavu. Začal sa ma pýtať čo jedávam a snaží sa mi hovoriť často komplimenty. Je to desivé, nechcem to počúvať. Neviem na to reagovať inak ako útekom či už fyzickým alebo duševným. Nie je to najlepšie riešenie.

Základom však ostáva, že už o mne vie všetko. žiadne tajomstvá, čistý stôl,... len tento blog je ešte v utajení a to je dobre. Lebo keby si toto prečítal..asi by si rýchlo rozmyslel celý tento náš vzťah a hoci ho posielam stále preč, nechcem aby odišiel. NIKDY.

Pod neviditeľným plášťom 2/2

7. července 2014 v 14:32 | femme fatale |  redhead
Druhá časť z minulosti do prítomnosti.

Pod neviditeľným plášťom 1/2

2. července 2014 v 17:41 | femme fatale |  redhead
Dlho som rozmýšľala či napíšem tento článok. Ale reku, tento blog je o mne v tom pravom svetle. S tým dobrým aj zlým. Napíšem vám teda jedno z mojich nádherne tmavých tajomstiev. Nik, naozaj nik o tomto nevie. Nikomu som to nepovedala takto..priamo. Nikomu som to vlastne vôbec pravdivo nepovedala. Len teraz, tu a vám...chcem začať s čistým štítom. Je to dlhý príbeh, preto som ho rozdelila na dve časti...