Pod neviditeľným plášťom 1/2

2. července 2014 v 17:41 | femme fatale |  redhead
Dlho som rozmýšľala či napíšem tento článok. Ale reku, tento blog je o mne v tom pravom svetle. S tým dobrým aj zlým. Napíšem vám teda jedno z mojich nádherne tmavých tajomstiev. Nik, naozaj nik o tomto nevie. Nikomu som to nepovedala takto..priamo. Nikomu som to vlastne vôbec pravdivo nepovedala. Len teraz, tu a vám...chcem začať s čistým štítom. Je to dlhý príbeh, preto som ho rozdelila na dve časti...

Začalo to ešte niekedy keď som bola malá. Vždy som mala nejaké to kilo navyše,... viac kíl ale neriešila som to. Posmešky na základnej škole som zajedala a bolo dobre. Na strednej to bolo inak, bola som šťastná taká aká som. Prečo by som nebola?
Keď sa so mnou v prváku rozišiel môj muž, zlomilo ma to. Aj keď sme boli spolu len krátko, cítila som ako ma opustila chuť do všetkého. Dlho som bola ako bez duše a svoje dni len prežívala. Niekedy ani neviem ako to prebehlo. Prestala som jesť. Nebolo to vedomé rozhodnutie s účelom "schudnem a hotovo". Skôr išlo o to, že som nemala chuť na nič. Keď som skúsila niečo zjesť (z donútenia), mala som pocit, že sa mi potrava mení v ústach na popol. Nemohla som to ani prehltnúť.
Jediný kto ma nútil k jedlu bol Macko, jediný kto sa snažil aby som sa dostala z tej rozchodovej depresie bol on. Mala som ho rada. Jeho starostlivosť mala však postranné úmysly.
Jeden deň moju dôveru zneužil. Išli sme von, zobral gitaru a poviedky ktoré písal....a fernet (dovtedy som pila max. pivo). Spýtal sa: "Čo ťa trápi?" A ja som sa len rozplakala. A tak ma nalieval fernetom a hru na gitaru znehodnocoval svojím spevom. Až som zaspala....zobudila som sa na chlad. Snežilo a on sa mi snažil rozopnúť nohavice. Nešlo mu to a tak mi odtrhol gombičku. Nikdy sa ma nik nedotkol. Bola som vydesená a snažila sa ho odstrčiť až kým to nevzdal. Ospravedlnil sa. Rýchlo som vstala a chcela utiecť, rýchlo ísť preč a zabudnúť na to. Ale on si to rozmyslel. Skôr než som sa stihla nejako "zapnúť" bol pri mne a sotil do mňa. Silno. Narazila som o strom, kúsok kôry sa mi zabodol do krížov (doteraz mám jazvu). Neplakala som, nebila som ho. Len som sa ho snažila odtlačiť a opakovala: "Musíme ísť na internát. Budeme mať problém." O chvíli ma poslúchol. Po chvíli kedy sa ma stihol dotknúť a ja som sa stihla začať nenávidieť. Na internát sme prišli spolu. Premočený od snehu, ja rozmazaná od plaču a stále značne opitá. Hriala som sa v sprche hodinu a obviňovala sa. Myslela som si totiž, že to čo urobil bola moja chyba. Že som ho niečím musela k tomuto vyprovokovať. Boli sme kamaráti celý čas, nikdy nič také neurobil. Staral sa o mňa, bol pre mňa jeden z najlepších kamarátov. Stále som si myslela, že on je predsa dobrý chlapec a to zlo muselo byť vo mne. Nechápala som prečo sa tak zmenil. Vo chvíli kedy som bola zraniteľná...áno,nenávidela som sa.
Nikomu som nepovedala ako sa cítim, tvárila som sa, že je to OK. Že to nič neznamenalo. Bola som hlúpa. Teraz to už viem. nebola to moja vina....ale v tej chvíli a ešte dlho potom som bola o tom presvedčená. Cítila som sa vinná za to všetko čo sa stalo. Za koniec s mojím mužom, za tú vec s Mackom. Opäť som prestala jesť, dusila som všetky pocity v sebe. Bol to spôsob úniku.Keď som nemala kontrolu nad ničím, mohla som mať kontrolu aspoň nad jedlom. Až kým neprišiel on. Čistá duša.
Jemu som povedala časť príbehu. Len fakty, nie pocity a on nereagoval. Nevedel ako, ale bol určitým spôsobom pri mne za čo som bola vďačná. Nejako v tom období sme začali byť spolu, jesť som ale nezačínala. Schudla som až na 53kg. Viem, vám to možno nepríde nejako extra málo ale ja som bola vždy "pucko". Moje BMI bolo na hranici podvýživy. Bola som slabá ako mucha ale nejakým zvráteným spôsobom šťastná. Na začiatku som dostávala komplimenty od okolia ako dobre vyzerám, rodina bola spokojná, začala som robiť modelku pre našu školu čo ma nesmierne bavilo.Prvý komu to vadilo bol Čistá duša. Nútil ma jesť aj keď som začala mať z jedla ako takého fóbiu. Prehnane som cvičila, pričom som nemala na to ani energiu. Tvárila som sa ako najšťastnejší človek na svete a pritom som si v kútiku duše trpela. Celé tie roky...štyri roky na strednej som bojovala sama so sebou. Teraz to už priznávam.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Clary-Clair Clary-Clair | Web | 2. července 2014 v 19:53 | Reagovat

Je super že jsi to napsala :) Někdy je lepší se z toho vypsat. Mám kamarádku který před Vánocema vážila 80 kg. Pak přišla v březnu a najednou vážila 47. Všichni o ni začali mluvit hnusně za zády. Jsem s ní kamarádka už delší dobu a svěřila se mi s jejíma problémama a s tím že má anorexii. Od té doby co jsem se s ní začala víc bavit. Přibrala na 53 kg, za což jsem ráda protože bych nepřežila kdyby se jí ještě něco stalo.

2 cincina cincina | Web | 2. července 2014 v 20:05 | Reagovat

Ne, že bych byla drbna nebo tak něco, ale líbí se mi, když se člověk dokáže takhle na blogu odhalit:)
Na základce se mi taky posmívali:) Nejenom kvůli váze, ale i kvůli spoustě jiným věcem. Nejlepší obrana je útok. Taky jsem jim nadávala... a hned mi bylo lépe:)
Teď na střední si nemůžu stěžovat. Mám fajn lidi ve třídě:) Jsem ráda, že tam jsem:)
Wow. Přečetla jsem to jedním dechem. Přesně vím, jak ses cítila, když se s tebou rozešel tvůj první kluk. Měla jsem to úplně stejný.
Akorát... já nevím. Neumím se vzdát jídla. Miluju jídlo, a i když mám depku, tak prostě si třeba dám něco.
Depresemi trpím často:) Vím, jaké to je. Rozumím ti.
Rozhodně si nic nevyčítej. To s tím druhým není tvoje vina. Rozhodně ne.

3 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 2. července 2014 v 20:15 | Reagovat

Cením si to, že si to napísala. Určite je dobré sa vypísať z nejakého tajomstva. Mne veľa ľudí hovorí svoje tajomstvá, pretože som dôveryhodná. Môžem to priznať a tie tajomstvá by som nikdy nikomu nepovedala. Aj keď niekedy mám pocit, že sú len vymyslené.... také sú nepravdepodobné :D
Samozrejme, ty za to nemôžeš že ten chalan sa zmenil. Ale podľa mňa to v ňom bolo od začiatku, len potom to nejak vypuklo. Asi aj to zlo vo mne, ktoré vypukne vtedy keď ma niečo naozaj nahnevá.(a vtedy by som mohla aj zabíjať) Inak som pokojná.
Dúfam, že si sa z toho dostala. A že si nakoniec začala jesť. Pretože nejesť alebo jesť málo nie je zdravé. Ja som minulý rok jedla veľmi málo. Vôbec mi nechutilo. A aj keď som sa vrátila z tréningu (karate), bolo mi tak zle, že som si išla ľahnúť hneď keď som prišla (okolo pol siedmej) a spala som do rána.
Chcem tým povedať, že keď človek prestane jesť, bude mu zle. A mne býva zle doteraz, aj keď to s tou nechuťou k jedlu prešlo a teraz mám až moc chuť jesť, ale krotím to :D

Uff, trochu som sa rozpísala.

4 Lansue Lansue | Web | 3. července 2014 v 1:04 | Reagovat

Od toho sú blogy :) Že sa môžu ľudia vyrozprávať ľudom, ktorí ťa nebudu odsudzovať. :) Dúfam, že sa ti po tomto článku uvolnila duša a cítiš sa šťastná, no teraz s tým zdravím spôsobom. :)

Máš v pláne brigádovať v ZA? :D Potom daj vedieť, kde budeš brigádovať. :P Spravím si výlet a kuknem ťa, ak teda smiem. :P

5 D. D. | Web | 3. července 2014 v 13:06 | Reagovat

[4]: Líp bych to nenapsala, blog je opravdu skvělá věc na takové články, taky mi blog už hodněkrát pomohl, že jsem ze sebe dostala věci, které jsem nikomu neřekla...

6 Anna of Wales Anna of Wales | Web | 4. července 2014 v 15:56 | Reagovat

Je fajn se takhle někam vypsat, asi ti větou "to je mi líto" moc nepomůžu.. nicméně, doufám, že ted už je všechno v pořádku !

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama