Pod neviditeľným plášťom 2/2

7. července 2014 v 14:32 | femme fatale |  redhead
Druhá časť z minulosti do prítomnosti.


Chvíľka uvedomenia prišla, keď som videla jednu svoju fotku. Videla som svoje kľúčne kosti, ktoré skoro presvitali cez moju svetlú pokožku, videla som svoje rebrá, kruhy pod očami, výstuplé lícne kosti...desilo ma to. toto som nebola ja. Zrazu som počula nie len tie dobré veci ale aj tie zlé. "Si príliš vychuddnutá","JEDZ!","Vyzeráš choro!".
Nikdy som toto nechcela. Premáhala som sa. Jedla som. Snažila som sa. Ale vždy keď prišiel nejaký problém, keď som sa cítila mizerne...nedokázala som jesť. Nemohla som sa do toho premôcť aj keď jedlo zbožňujem a dokonca rada varím a pečiem.
Celé sa to vyhrotilo tento školský rok, celkom na jeho začiatku. Pohádala som sa s Čistou dušou. Dva dni som nezjedla úplne nič. Moja strava bola energeťák a káva. Šla som si so spolubývajúcimi kúpiť niečo do obchodu (vodu), no kým som sa stihla dostať z obchodu odpadla som. Odpadla som, lebo som dva dni nič nejedla. Bolo to zvláštne. Cítila som ako slabnem každým krokom. V obchode som počula biť svoje srdce, začala som vidieť rozmazane a pri pokladni som už nevedela kde je sever. Neviem ako som sa dostala pred obchod...ale ďalej som sa už nedostala. Prebrala som sa v mláčke mrkvového džúsu kt. som si stihla kúpiť. Okolo mňa len črepiny z tej fľaše..a črepiny vlastnej dôstojnosti. Nik sa ma na nič nepýtal, zavolali sanitku a už som sa viezla. Nepriznala som nič. Doktorom som tvrdila, že som jedla. Každému som tvrdila, že netuším prečo som odpadla a pritom som to vedela celkom jasne. Hanbila som sa za seba ako nikdy. Odpadla som lebo som nežrala. Doteraz to nik nevie...iba vy. Najvtipnejšie bolo, že ako prvý kto ma chcel prísť pozrieť nebola Čistá duša, nebola to ani moja rodina,..prvý kto sa ma spýtal, či môže prísť, bol môj muž. A možno už vtedy mi začalo dochádzať, že toto potrebujem. Niekoho silného. V nemocnici som ležala týždeň. Chodila som na rôzne vyšetrenia a čakala čo bude. Vedela som, že nič nezistia. Do izby mi však dali dievča. Mala 15 a odpadla na ulici...lebo nejedla. Priznala sa, nehanbila sa za to. Zatiaľ čo ja som sa snažila pozbierať, ukážkovo som zjedla celé práškové nemocničné menu, ona zo svojho udzobla a pak to vrátila. Možno aj vďaka nej som si uvedomila, že toto nechcem. Čím menej ona jedla, tým viac som jedla ja.
Po návrate z nemocnice som už bola iná. Nemala som problémy a aj keď nejaké nastali a prišlo na mňa to "riešenie", donútila som sa zjesť za ten deň aspoň niečo. Aspoň minimum. A verte, že tých problémov bolo dosť. Chcela som sa rozísť s Čistou dušou. Lebo som mala problém sama so sebou, nezvládala som, aby bol pri mne niekto, kto ma nedokáže podržať..Alebo skôr nevie. Potrebovala som čas sama pre seba. Nemala som síl niesť nás oboch.
A potom prišla ocinova diagnóza. Ostala som bezmocná ako nikdy. Potrebovala som počuť: "Buď silná, neboj sa. On sa z toho dostane." Potrebovala som niečo čo by ma postavilo na nohy. Lebo som v tej chvíli maturovala, v tej chvíli bol doma otec kt. nedokázal sedieť, spať, jesť ,chodiť lebo mal príšerné bolesti. A ja som opäť nevládala jesť. A tak som zavolala Čistej duši a dúfala som. Bola to posledná nádej. Potrebovala som vidieť, že je tu pre mňa a dokáže ma podržať. Zavolala som mu...."Rakovinu? No to je asi dosť na hovno čo? Krutina, nezabudni kúpiť vodku..."

Nezmohla som sa na viac...len som mu popriala dobrú zábavu a šla som domov. Prestala som plakať. Prišla som domov, zapla počítač a napísala môjmu mužovi. Že sa s ním potrebujem stretnúť. Lebo som vedela, že on neujde. Že je silný a že sa oňho môžem oprieť....vždy to tak bolo. V tú noc som už neplakala. Ešte v tú noc odišla mama s otcom do nemocnice.
Na druhý deň som sa stretla s mojím mužom...a ten pocit neviem ani definovať. Za tri dni som mala v sebe len energeťák, bola som slabá a bála som sa, že zas odpadnem. Ale ako náhle som bola pri ňom...všetko to spadlo. Ešte som mu ani nepovedala o čo ide, no zrazu som mala silu sa smiať. Zrazu som mala pocit, že všetko bude dobre....a keď som mu to povedala. Neváhal. Objal ma. A objímal ma v ten deň-večer ešte veľa krát. A za každé objatie som bola vďačná, za každý bozk do vlasov, za zvuk jeho smiechu,....za všetko. Po dlhej, dlhej dobe som sa cítila....ani neviem ako. Vedela som, že tým ubližujem Čistej duši,...a áno, v určitom slova zmysle som ho podviedla. Nenávidím sa za to. Nenávidím sa za to, že som dokázala spraviť jedinú vec, kt. som si myslela, že nikdy neurobím. Nevládala som však konať inak, nechcela som to ani. Bála som sa, že keď môj muž odíde tak sa to všetko vráti a doľahne to na mňa. Nechcela som aby odo mňa odišiel. Potrebovala som ho, lebo iba pri ňom som sa dokázala nadýchnuť. Bála som sa. Bála som sa, že preňho to je nejaká hra, že ten deň-noc bude len niečo ako pekný sen. Mohol odísť...a on je tu doteraz. Ani netuší ako ma zachránil. Nie raz, ale nespočetne veľa krát....a aj za to všetko ho milujem. Lebo keby nebolo jeho..tak teraz nie som šťastná a spokojne nežujem zmrzlinu :)

A teraz, ked ma naštve on..tak to vybehám. A ked sa cítim mizerne pre milión iných dôvodov, je tu on..a vďaka nemu je všetko lepšie....A hoci mi povedal, že sa za mňa hanbí...a napadlo ma, že možno keby som sa opäť pokúsila o dokonalosť, tak by to bolo lepšie...spomeniem si na ten pocit hanbi v nemocnici a radšej sa najem :) Lebo dokonalosť neexistuje a keby on také niečo chcel, nebol by tu! :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Julls // drearyway Julls // drearyway | Web | 7. července 2014 v 17:31 | Reagovat

tvoj príbeh ma..prekvapil? neviem ako ten pocit nazvať. väčšinou sa takéto veci stávajú len vo filmoch alebo o tom niekde počujem. ale keď to takto čítam, od dotyčnej osoby, je to úplne iné..reálnejšie. aj keď si párkrát písala, že si nebola silná, opak bol pravdou. dokázala si sa sama dostať z niečoho, kvôli čomu tisícky iných dievčat..skolabujú úplne alebo čo. čo sa týka jeho..pred ním sú vždy niekoľkí nesprávni a až potom príde ten, síce nedokonalý, ale pre teba nenahraditeľný.  :)

2 Clary-Clair Clary-Clair | Web | 8. července 2014 v 9:00 | Reagovat

Ten tvůj příběh je zajímavý :)
A ten pocit znám. Měla jsem to podobně.

3 Lansue Lansue | Web | 9. července 2014 v 16:24 | Reagovat

súlasím s 1 :) :) Si silná :) Osobne ťa obdivujem za to, že stále dokážeš vravieť Čistej duši, čistá. Kedže ti povie také slová po tom ako mu oznámiš takú zlú správu. Ale tak no, neviem bližšie nič, verím, že budeš mať so svojím mužom len pekné dni a nebude ti ubližovať. :)

4 cincina cincina | Web | 9. července 2014 v 23:32 | Reagovat

Rozbrečelo mě to. Nevím, jestli to je tím článkem, nebo tím, že mám na hovno náladu, a plně s tebou soucítím.
Čistá duše - to je divný týpek... když tě nedokáže podržet, tak bych se na něj vykašlala být tebou.
A ten druhý:) Podle toho, co píšeš by měl být sympaťák. Jestli ti pomáhá, tak se ho drž.
Já nemám nikoho s kým bych se cítila tak, jako ty s tvým mužem. Závidím ti to.
A jsem ráda, že si překonala tu tvou nechuť k jídlu. Miluju jídlo, a neumím si představit, že bych nejedla. Když jsem ve sračkách (jako třeba teď), tak i tak jím. Ale nepřežírám se.
Prostě a jednoduše - tvůj článek mě dostal. Zase. Stejně jako ten první.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama